Vodné mlyny na Malom Dunaji
Kolové mlyny sú neoddeliteľnou súčasťou Malého Dunaja. Tieto technické pamiatky lákajú množstvo turistov zo Slovenska a aj zo zahraničia. Na začiatku to boli lodné resp. plávajúce mlyny, ktoré sa nachádzali v tzv. mlynských prístavoch. Lodné mlyny však časom začali blokovať lodnú dopravu a koncom 18. storočia došlo k ich zákazu. Začiatkom 19. storočia sa lodné mlyny začali prestavať na kolové mlyny. Veľké množstvo kolových mlynov bolo vybudovaných najmä na Malom Dunaji. Nakoľko kolové mlyny v porovnaní s lodnými mlynmi boli budované pri brehu rieky, bolo nutné vodu na mlynské koleso privádzať. Na Malom Dunaji sa v minulosti nachádzalo množstvo vodných mlynov, avšak z dôvodu vývoja vedy a techniky sa stali nepotrebné. V súčasnosti sú zachovalé 2 kolové mlyny a jeden lodný, ktoré sa nachádzajú v Jelke, Tomašíkove, a v Kolárove.
Vodný kolový mlyn Jelka patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky na Malom Dunaji a je jedinečnou ukážkou tradičného mlynárstva v Podunajsku.
Mlyn bol postavený v roku 1895 a slúžil miestnym obyvateľom na mletie obilia až do polovice 20. storočia. Poháňalo ho veľké drevené vodné koleso, ktoré využívalo prirodzený tok Malého Dunaja – bez elektriny, len silou vody. Po zániku pôvodnej funkcie mlyn postupne chátral, no vďaka rekonštrukcii bol zachránený a sprístupnený verejnosti. Dnes slúži ako technická a kultúrna pamiatka, ktorá návštevníkom približuje život mlynára, fungovanie mlyna a tradičné remeslá regiónu.
Vodný kolový mlyn Tomášikovo vznikol ako súčasť hospodárskeho zázemia obce Tomášikovo v období, keď bol Malý Dunaj jednou z hlavných tepien života v regióne. Postavený bol v roku 1896 na mieste, kde rieka poskytovala ideálne podmienky na využitie vodnej sily.
Na rozdiel od mnohých menších mlynov slúžil tento objekt širšiemu okoliu a patril medzi dôležité body miestnej ekonomiky. Mletie obilia tu prebiehalo sezónne, podľa výšky hladiny a prietoku rieky, čo si vyžadovalo skúseného mlynára a presné hospodárenie s vodou.
Po nástupe moderných technológií a zmene spôsobu spracovania obilia mlyn postupne stratil svoj pôvodný význam. Budova bola dlhé roky opustená a vystavená pôsobeniu vody, počasia aj času. Zlom nastal až vtedy, keď sa miestna komunita rozhodla mlyn zachovať ako súčasť kultúrnej pamäte regiónu.
Rekonštrukcia vrátila mlynu jeho historický charakter – obnovilo sa drevené vodné koleso, technické prvky aj vnútorné priestory. Dnes mlyn neslúži na výrobu múky, ale ako živá pripomienka obdobia, keď rieka určovala rytmus každodenného života.
Vodný kolový mlyn Kolárovo patrí medzi najväčšie a najzachovalejšie vodné mlyny na Slovensku. Jeho história je úzko spätá s ramenami Malého Dunaja a s obdobím, keď rieka zohrávala kľúčovú úlohu v hospodárstve celého regiónu.
Pôvodný lodný mlyn stál na tomto mieste už v 18. storočí. Súčasná podoba mlyna však vznikla v roku 1920, keď bol mlyn prestavaný z plávajúceho lodného mlyna na pevný mlyn ukotvený pri brehu. Táto zmena umožnila stabilnejšiu prevádzku a vyšší výkon, nezávislý od častých zmien hladiny rieky.
Mlyn slúžil na mletie obilia pre Kolárovo a široké okolie a bol známy svojou spoľahlivosťou aj v časoch, keď iné mlyny nedokázali fungovať. Vodné koleso premieňalo silu rieky na energiu, ktorá poháňala celý mlynský mechanizmus – bez motorov, bez elektriny, výlučne vďaka vode.
Po druhej svetovej vojne a nástupe priemyselnej výroby múky význam mlyna postupne klesal. Prevádzka bola definitívne ukončená v druhej polovici 20. storočia. Namiesto zániku však mlyn čakal nový život – bol zrekonštruovaný a premenený na technickú pamiatku a múzeum mlynárstva.